Mianwali - "liaheň bojových pilotov"

letectví+kosmonautika 09/2004

	Vývoj Pakistanských vzdušných síl (PAF) bol od ich vzniku v roku 1947 poznamenaný trvalým konfliktom s Indiou. Na pakistanské letectvo mal tento spor dvojaký účinok. Na jednej strane to boli dôsledky hospodárskych sankcií a embárg (pre nepriaznivé politické vztahy Pakistanu s okolitým svetom), na strane druhej sa výrazne zvýšila morálka leteckého personálu. Tak sa napriek kvantitatívnemu a technologickému zaostávaniu podarilo v Pakistane dosiahnuť a udržať velmi vysokú kvalitu výcviku vojenských letcov.			Francúzsko počas dodávok v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia dodalo pre PAF niekoľko desiatok lietadiel Mirage III a Mirage 5, ale muselo viac ráz akceptovať americký nátlak. Tak dochádzalo k prerušeniu či posúvaniu termínov dodávok. Preto od polovice šesťdesiatych rokov sa pre Pakistancov stali veľmi dôležité práve sa rozvíjaiúce vzťahy s Čínou. Už v roku 1966 Cína dodala prvé stíhacie F-6, kópie sovietskych MiG-19. Postupne do Pakistanu dodala aj kópie typu MiG-21F-13 v podobe lietadla F-7, výrazne upravený stíhací bombardovací variant lietadla MiG-19 označený A-5 a tiež MiG-17 upravený na čínsku dvojmiestnu verziu FT-5. Jediná zmena nastala v čase sovietskej intervencie v Afganistane. USA uvoľnili embargo, čo umožnilo dodať do Pakistanu 40 exemplárov F-16A/B, ktoré dodnes tvoria špičku leteckej bojovej techniky Pakistanu. Reakciou na pakistanský jadrový program potom bolo obnovenie embarga, a tak ďalších 71		zhoršených meteorologických objednaných a zaplatených lietadiel F-16 už Pakistan nedostal a ďalej sa už spoliehal len na dodávky z Číny a na spoluprácu s jej leteckým priemyslom. Spolupráca s Čínou je zameraná na modernizáciu súčasných lietadiel i na vývoj novej leteckej techniky, ktorý vyvrcholil spoločným projektom cvičného stroja K-8 Karakorum a ľahkého viacúčelového stíhacieho lietadla JF-17. To sa má stať hlavným bojovým lietadlom pakistanského letectva. Zavedenie JF-17 do výzbroje však niekolko rokov potrvá a situácia je pre Pakistan o to ťažšia, že indické vzdušné sily za posledných pätnásť rokov intenzívne modernizovali svoj letový park. Modernizujú stovky stíhacích lietadiel MiG-21 a rozbiehajú modernizáciu stíhacích bombardérov MiG-27. Popri typoch Mirage 2000 a MiG-29 India zaviedla i najmodernejšie a najvýkonnejšie Su-30MKI, o čom sa mohli presvedčiť aj piloti USAF pri nedávnych spoločných cvičeniach s indickým letectvom. Aby sa postavili tejto technologickej hrozbe, zamerali sa Pakistanci na výber a výcvik kvalitného leteckého personálu. Intenzívny výcvik je organizovaný s ohľadom na maximálne využitie ľudských zdrojov. Na celkovú kvalitu a bojovú schopnosť vzdušných sn má minimálne taký istý vplyv ako technologická úroveň výzbroje. Počet uchádzačov o miesta v ozbrojených silách
		ed' za indicko-pakistanského konfliktu v roku 1965 USA
	vyhlásili embargo na dodávky vojenského materiálu do Pakistanu, velenie PAF muselo zmeniť dodávateľa. Pretože Sovietsky zväz podporoval Indiu, nebolo možné obrátiť sa týmto smerom. Do úvahy pripadali len Francúzsko a Čína.

	Pakistanu, najmä letectve, vysoko prekračuje požadovaný stav. Príčinou je hospodárska situácia s vysokou mierou nezamestnanosti a vysoký kredit ozbrojených síl. Z tisícky uchádzačov vo výberovom procese uspejú len niektorí a len 10 - 12 z nich je prijatých do Pakistan Air Force Academy. Základný výcvik: Na Vojenskej leteckej akadémii v Risalpure, ktorá je súčasťou univerzity v Pešávare, študenti absolvujú dvojročné technické štúdium, ktoré ukončia ako bakalári v obore Avionika. Ako pilotní kadeti potom postúpia na Leteckú školu v Risalpure (College of Flying training). Základný výcvik trvá 14 mesiacov a počas neho sa už koná výber kandidátov na bojových pilotov. V troch školských letkách vyzbrojených lietadlami MFI-17 Mushshak (v urdštine Tréner) kadeti odlietajú 44 až 50 hodín a pokračujú vo výcvikovej letke na strojoch Cessna T-37 (časť kadetov už na nových lietadlách K-8 Karakorum). Tento prúdový výcvik zahàňa 120 - 125 letových hodín. Zo 100 kadetov prejde sitom menej ako polovica, niekedy dokonca len 15 percent uchádzačov. Po intenzívnom základnom a pokračovacom leteckom výcviku sa piloti presunú k peruti No. 1 FCU (Fighter Conversion Unit) situovanej na letisku Mianwali, aby sa preškolili na bojové lietadlá. Základňa Mianwali: Leží asi 200 km južne od hlavného mesta Islamabadu. Má už za sebou bohatú históriu a v súčasnosti jej primárnou úlohou je výcvik pilotov bojových lietadiel. Preto základni prischla prezývka Liaheň bojových pilotov. Je na nej umiestnené letecké krídlo No. 37. Má tri perute cvičných a bojových lietadiel, peruť SAR No. 86. a roj spojovacích lietadiel. Peruť SAR a spojovací roj sú vyzbrojené vrtuľníkmi Alouette III a spojovacou verziou MFI-17. S viac ako 60 lietadlami je Mianwali najväčšou		základňou Pakistanských vzdušných síl vyzbrojenou kompletne čínskou technikou. Poukončení prevádzky lietadiel F-6/FT-6 v januári 2003 používa na výcvik výlučne dvojmiestne FT-5 a FT-7P a jednomiestne F-7P. Mianwali je možno aj jednou z najaktívnejších leteckých základní v Pakistane. Lietanie je šesť dní v týždni, okrem piatku (ekvivalent našej nedele). Každá peruť denne odlieta s 10 - 12 lietadlami dve letové akcie v trvaní 45 - 60 minút. V zime sa lieta od 08.00 h, v letných mesiacoch už od 05.00 h. Vtedy teplota napoludnie neraz vystúpi nad 50°C. Letová prevádzka sa		dobrých i podmienkach za dňa, manévrový vzdušný boj a zbraňový výcvik. Často sa používajú aj americké protilietadlové rakety AIM-9 Sidewinder, a to dokonca pri ostrých streľbách na vzdušné terče. Trénuje sa tak činnosť spojená s ochranou vlastnej základne. Ročne sa konajú dva kurzy, v ktorých býva vždy asi 20 pilotov. Počas výcviku vykonajú približne 90 letov a odlietajú 75 hodín. Z kurzu vypadne zhruba 5 percent pilotov, ktorých potom preradia k dopravnému letectvu či na vrtuľníkovú techniku. Bojový operačný výcvik:
			však už pri teplote 45°C prerušuje. Základňa leží vo výške 200 m nad morom a disponuje vzletovou a pristávacou dráhou dlhou 3000 m. Takáto dížka VPD je potrebná pre vzlety najmä v horúcich letných mesiacoch. Bojový pokračovací výcvik: Po zavedení čínskej leteckej techniky bolo nutné doplniť výcvik absolventov leteckej akadémie o bojový pokračovací výcvik na lietadlách čínskej výroby. Preto sa do výcvikového procesu zaviedli dvoj miestne stroje FT-5. Po dvojtýždňovom pozemnom preškolení na typ FT-5 absolvujú mladí piloti pod vedením veliteľa perute Wing Commandera Faiziho a inštruktorov prvé lety. Výcvikový kurz trvá 6 mesiacov a je veľmi náročný. Zahàňa lety v		Absolventi kurzu, ktorí prešliky sitom na bojových pilotov, pokračujú v operačnom preškoľovacom výcviku na strojoch F-7P/FT-7P v perutiach No. 18. (OCU - Operational Conversion Unit) a No. 19. (OCU) umiestnených v Mianwali. Peruť No. 18. (OCU) Sharpshooters (Ostrostrelci) bola založená 21. februára 1958 v Mauripure blízko Karáči. Spočiatku mala vo výzbroji stíhacie F-86F Sabre. V roku 1965 prešla bojovým krstom. V bojových operáciách v roku 1971 jej piloti nad údolím Kašmíru zostrelili štyri a poškodili dve indické lietadlá. V roku 1980 boli stroje F-86F Sabre vyradené a peruť deaktivovaná. Už o rok ju však znovu aktivovali a vyzbrojili stíhačkami Mirage III. V roku 1989 dostala čínske stroje F-7P Skybolt a v roku 1997 sa

	presunula na základnu v Mianwali, kde prevzala úlohy preškoľovacej jednotky. Peruť No. 19. (OCU) Sherdils (Bojoví sokoli) vznikla 1. februára 1958 v Mauripure. Vo výzbroji mala F-86F Sabre. Peruť má podstatne pestrejšiu minulosť ako jej sesterská jednotka. Operovala z letiska pri Dháke vo Východnom Pakistane, dnes hlavnom meste Bangladéša. potom zo Sargódhy, Masrooru a Rafiqui. V októbri 1963 sa presunula do Pešávaru. Vo vojne s Indiou v roku 1965 absolvovala 554 bojových letov. Pri strate jediného lietadla sa jej podarilo zostreliť 14 indických a zničiť niekoľko desiatok pozemných cieľov, medzi nimi tanky, vozidlá a delostrelecké postavenia. Po bojoch v roku 1971 bola o rok neskôr reorganizovaná na školu veliteľov stíhacieho letectva. V roku 1977 sa prezbrojila na čínske stroje F-6, ktoré v roku 1990 nahradili modernejšie F-7P/FT-7P. Stala sa tak poslednou jednotkou, ktorá bola na tieto stroje prezbrojená. Hneď
			s montážou radaru Griffo. Za šesť mesiacov piloti v oboch perutiach znova nalietajú po 75 hodín pri podobnom počte vzletov. V tejto fáze výcviku opäť odíde okolo 5 percent pilotov na iné zaradenia, ostatných po jeho úspešnom ukončení pridelia k bojovým jednotkám vyzbrojeným lietadlami F-7P/PG, či A-5C. Preškolenie na bojové stroje trvá ešte ďalších tri až päť mesiacova piloti nalietajú okolo 50 - 60 hodín. Pred získaním štatútu operaèného pilota tak každý pakistanský pilot nalieta minimálne 375 hodín, z toho 325		aj pozemný navádzací personál. Nevychádza sa zo strnulých schém, ale k tréningu sa pristupuje flexibilne, s použitím prostriedkov EB. Okrem toho značný počet bojových pilotov PAF chodí na stáže k spriateleným leteckým silám. Pakistanskí piloti lietajú napríklad na Tornadach v Saudskej Arábii, na Mirage 2000 v Spojených arabských emirátoch či na typoch MiG-21, MiG-23 a MiG-29 v Sýrii a Líbyi. Ďalší výcvik: Pilotov, ktorí neprešli sitom bojového či operačného preškolenia alebo sa inak nekvalifikovali pre bojové použitie, preškolia na vrtuľníky v Helicopter Conversion Course, ktorý organizuje peruť No. 81. v Pešávare. Absolventi sú potom zaradení k perutiam SAR No. 81. až 86. Po získaní hodnosti kapitána analietaní 250 hodín na vrtuľníkoch môžu postúpiť k peruti No. 41, kde ich preškolia na ľahké spojovacie stroje. Z tejto funkcie môžu postúpiť i do kurzu pilotov lietadiel C-130 Hercules, ktorý organizuje peruť No. 3 Transport Conversion School v Chaklala. Ďalší piloti po získaní dostatočných skúseností v operačných perutiach môžu absolvovať inštruktorský kurz v Risalpure a cvičiť potom ďalších pilotov PAF. Letecká technika v Mianwali: Po tom, čo sa Čínska ľudová republika stala hlavným dodávateľom bojových lietadiel pre vzdušné sily Pakistanu, došlo k náhrade strojov T-33 a časti T-37 americkej výroby strojmi FT-5. Na jar roku 1975 bolo prvých 19 lietadiel dodaných v rozloženom stave v kontajneroch na lodiach zo Šenjangu do Karáči. Tam ich za pomoci čínskych technikov zostavili a preleteli do Masrooru a následne do Mianwali. Ďalších 25 lietadiel nasledovalo ešte toho istého roku. Tretia dodávka z rokov 1982 - 1983 zahrnovala 20 lietadiel, ktoré nahradili straty a technicky opotrebované stroje. Lietadlá FT-5 sú exportnou verziou JJ-5. Ide o dvojmiestnu verziu lietadla MiG-17 vyvinutú v Číne a niekedy sa označuje aj ako MiG-17UTI. V ZSSR však takýto typ nikdy nebol vyrábaný.
	nato sa presunula do Mianwali, kde nahradila peruť No. 25. OCU, ktorá dovtedy plnila podobné úlohy s lietadlami F-6/FT-6. Bojový operačný výcvik pilotov sa začína dvojtýždňovým preškolením na zemi, s intenzívnym cvičením na dvoch nepohyblivých simulátoroch čínskej výroby. Slúžia hlavne na zvládnutie činnosti v kabíne, čo je u týchto lietadiel veľmi dôležité. Po zvládnutí tejto časti výcviku začínajú piloti letecký výcvik na strojoch FT-7P. Je dosť podobný výcviku na FT-5, avšak upravený pre stroje s rýchlosťou Mach 2. Nočné lety osnovy neobsahujú. Tie sú, ako sme videli pri našom pobyte na základni, výlučne doménou skúsených inštruktorov, ktorí si takto udržujú kvalifikáciu bojových pilotov. V osnovách nie je ani výcvik zachytenia cieľov a boj za pomoci radaru, pretože stroje F-7 v Mianwali neprešli modernizačným programom spojeným		na prúdových strojoch. Radoví piloti napokon po získaní dostatku skúseností a po ďalšom výbere môžu pokračovať vo svojej letovej kariére preškolením na lietadlá Mirage III/5 v peruti No. 22. OCU na základni Masroor či na strojoch F-16 v peruti No. 11. OCU na základni Sargódha. Po nalietaní 500 hodín v bojovej peruti prejdú vybraní piloti bojovým veliteľským kurzom, ktorý je dôležitým krokom v kariére pilota. Kurz sa absolvuje v dvoch perutiach Combat Commanders School v Sargódhe. Jedna z nich je vyzbrojená lietadlami Mirage VPA, druhá strojmi F-7P. Do výcviku sú či v minulosti boli zapojené aj ukoristené lietadlá, napríklad indické Su-7 alebo stroje afgánskeho letectva, s ktorými ich posád dezertovali (MiG-21, Su-22, An-26). Za pomoci uvedených perutí, ich personálu a lietadiel sa vykonáva realistický tréning vzdušného boja pre pilotov

	S kanónom kalibru 23 mm, možnosťou podvesenia dvoch protilietadlových rakiet a s rádiolokačným dialkomerom môže byť stroj využitý aj ako ľahké stíhacie lietadlo. Pri chýbajúcich identifikačných systémoch a sparťanskom vybavení stroja však ide len o núdzové riešenie. Pohon lietadiel zabezpečuje radiálny motor Wopen WP-5D bez prídavného spaľovania, kópia sovietskeho VK-1. Má ťah 26,5 kN a umožní lietadlu maximálnu rýchlosť 902 km/h. Jednoduchý a veľmi spoľahlivý motor spolu s robustným a predimenzovaným drakom zabezpečili stroju popredné miesto pokiaľ ide o bezpečnosť lietania. Stroje FT-5 bezkonkurenčne vedú najmenším počtom havárií a katastrof v celej histórii PAF. S 200 hodinami medzi prehliadkami motorov a 800 hodinami pre kontrolu draku je však ich technický život pomerne krátky. Až do výstavby opravárenského závodu v Kamra v roku 1980 sa lietadlá FT-5 museli po ukončení technického života námornou cestou vracať do výrobného závodu v čínskom Šenjangu na generálne opravy. V súčasnosti sa už všetky práce vykonávajú priamo v Pakistane. V peruti No. 1. (OCU) bolo začiatkom roku 2004 v prevádzke ešte 23 lietadiel FT-5. Pôvodne vo farbe kovu či nastriekané bielou farbou. Pri generálnych opravách v Kamra ich prestriekali farbou v šedý ch odtieňoch. Lietadlá majú byť v najbližšom čase nahradené novými strojmi K-8 Karakorum. Podľa Wing Commandera Faiziho si však na ne v Mianwali ešte dlhšiu dobu počkajú! Keď sa nádeje na posilnenie flotily lietadiel F-16 v dôsledku embarga USA rozplynuli, museli sa Pakistanci poobzerať inde po náhrade dosluhujúcich F-6. Aj keď následná voľba nebola práve optimálnym riešením, vzhľadom na možnosť okamžitej dodávky a dobrých vzťahov s Čínou padol výber na stroje
			F-7M. Tie boli upravené podľa pakistanských požiadaviek na verziu F-7P Skybolt. Prvé dodávky sa uskutočnili v roku 1988. Všetky verzie J-7/F-7 majú svoje korene v lietadle MiG-21F-13. Výnimkou je verzia J-7III, odvodená od strojov MiG-21MF, pričom pomohli Egypt a Rumunsko. Stroje poháňa motor Wopen WP-7B s maximálnym ťahom 59,8 kNo Lietadlo dosiahne maximálnu rýchlosť Mach 2,05. Pod krídlami môže niesť štyri čínske protilietadlové riadené rakety PL-5, americké AIM-9P Sidewinder či francúzske rakety Matra 550 Magic. Na podtrupovom závesníku nosí prídavnú palivovú nádrž s obsahom 480 l, prípadne 720 l. Podobné dve nádrže môže niesť na vonkajších krídlových závesníkoch. Okrem toho je lietadlo vyzbrojené dvojicou kanónov Typu 30-1 kalibru 30 mm so 60 nábojmi na zbraň. Ďalšiu výzbroj tvoria gravitačné bomby americkej proveniencie vyrábané v Pakistane, radu Mk 82/84/70, ako aj kontajnerové bomby. Pakistanské stroje sú medzi čínskymi raritou, pretože sú vybavené americkými rádiostanicami AN/ARG-64 a britskými vystreľovacími sedadlami Martin-Baker, ktoré sa do lietadiel montujú až po prílete do Pakistanu namiesto pôvodných čínskych sedačiek Typ-4. Tie sa potom vracajú do Číny, kde ich montujú do ďalších lietadiel určených na prelet v rámci dodávok.		Okrem toho sú pakistanské stroje vybavené americkým identifikačným systémom, britským HUD, novými výmetnicami klamných cieľov a novým varovným systémom pred ožiarením radarom. V súčasnosti sa z Číny importuje už len okolo 40 percent náhradných dielcov pre lietadlá radu F-7. Ostatné sa už vyrábajú v Pakistane. Takisto všetky predpísané práce a opravy vrátane generálnych sa vykonávajú vopravárenskom závode v Kamra. V súčasnosti sa dokončujú dodávky nových lietadiel F-7PG z výrobného závodu v Čengdu a dvojmiestnych FT-7P zo závodu v Guizhou. Prelety týchto strojov vedú po jednej z najzaujímavejších leteckých trás sveta. Z Hotanu v Číne preletia Himaláje na juh do Mianwali ponad druhú najvyššiu horu sveta K2 a údolie Gilgit v severnom Pakistane. Záver: V posledných desaťročiach boli Pakistanské vzdušné sily zapojené do viacerých ozbrojených konfliktov. Skúsenosti z nich boli čo najprecíznejšie vyhodnotené a výsledky analýz sa prejavili vo výcviku pilotov bojových lietadiel. Pri porovnávaní s indickými vzdušnými silami Pakistanci plní hrdosti opakovane poukazujú na vysokú úroveň a kvalitu vycvičenosti letového personálu. Straty v mierových dobách, tak ako sú známe z Indie, sú v Pakistane neznáme a nemožné. Súčasne si však všetci v radoch velenia PAF uvedomujú technologický náskok protivníka a realisticky zhodnocujú svoje šance v možnom boji. Prevahu protivníka v počte a kvalite leteckej techniky sa snažia vyrovnať stále sa zlepšujúcim a kvalitnejším výcvikom pilotov. Profesionálny dojem, ktorý v nás zanechal výcvik pakistanských letcov, dovoľuje konštatovať, že Pakistanské vzdušné sily so cťou splnia svoju hlavnú úlohu, zaistiť bezpečnosť krajiny a jej obyvateľstva v danom regióne bohatom na konflikty.