letectví+kosmonautika 06/2006

Kazachstan vznikol ako samostatný štát v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu a dnes patrí medzi politicky najstabilnejšie štáty v strednej Ázii. S plochou 2 719 500 km2 je druhou najväčšou nástupníckou republikou bývalého ZSSR, ktorá mala vlani 15 185844 obyvatel'ov. Disponuje značným nerastným bohatstvom, náleziskami ropy, zemného plynu a medi. Keď sa v roku 1991 rozpadol Sovietsky zväz, na území bývalej Kazašskej sovietskej socialistickej republiky ostalo mnoho leteckých jednotiek a na vyše 20 stálych leteckých základniach sa nachádzalo okolo 1200 lietadiel a vrtuľníkov. Protivzdušná obrana štátu (PVOŠ) mala v Kazachstane letecké jednotky Sibírskeho okruhu PVOŠ s útvarmi 14. leteckej armády PVOŠ (s veliteľstvom v Novosibirsku), ktorá zabezpečovala ochranu ropných polí, priemyselných komplexov, priehrad a komunikačných línií
		západnej Sibíri pred napadnutím hlavne z čínskej strany. Z jej útvarov sa na území Kazachstanu nachádzal 56. zbor PVOŠ s veliteľstvom v Novosibirsku, na letisku Semipalatinsk (Žana-Semej / Žangistobe) bol 756. stíhací letecký pluk (slp) vyzbrojený 32 modernými stíhacími lietadlami MiG-31 a na letisku Krasnoglinskaja / Arzis 737. slp s 31 lietadlami MiG-23ML a 5 dvojmiestnymi MiG-23UB. Okrem stíhacích plukov zabezpečovalo rotivzdušnú obranu viacero protilietadlových raketových útvarov a jednotiek s komplexmi S-75 Volchov, S-125 Neva, S-200 Vega a S-300 Angara. Medziiným 374., 420., 769. a 770. raketový pluk v 8erebrjansku, Deržavinsku, Leninsku a Georgievke. Vzdušný priestor strážilo viac ako 50 radarových staníc rozmiestnených hlavne pozdlž čínskej hranice. Na území Kazachstanu boli dislokované aj časti jednotiek Stredoázijského regiónu PVOS. Veliteľstvo mal v Taškente a za Sovietskeho		zväzu chránil jeho južnú ázijskú časť pred možnými dôsledkami nepokojov v oblastiach Iránu a. Afganistanu, ako aj pred americkou hrozbou z Indického oceánu a čínskym ohrozením z východu. Podliehala mu 12. letecká armáda PVOŠ, ktorá ale nemala v Kazachstane bojový letecký útvar, disponovala iba radarovou a spojovacou technikou. Vojenské letectvo ZSSR malo v Kazachstane útvary dialkového a frontového letectva. Diaľkové letectvo reprezentovali útvary 36. leteckej armády (veliteľstvo mala v Moskve). Na leteckej základni Semipalatinsk (Dolon) mala hlavnú základňu 79. diaľová bombardovacia divízia. Tvorili ju dva dialkové bombardovacie letecké pluky (1223. dbolp a 1226. dbolp) vyzbrojené spolu 13 lietadlami Tu-95MS-6 a 27 lietadlami Tu-95MS-16. Oba pluky boli určené na strategické údery v širokých ázijských priestoroch, od Cíny až po oblasť Indického oceánu, a po presunoch na severnejšie letiská mohli viesť bojovú činnosť cez Arktídu až k brehom Severnej Ameriky. Okrem nich bol pred rokom 1989 v Semipalatinsku aj tankovací pluk s 20 tankermi 3MS-2. V Kazachstane boli aj ďalšie prostriedky jadrového napadnutia. V podzemných šachtách v Deržavinsku a Žangistobe stálo 104 medzikontinentálnych rakiet R-36M Vojevoda / SS-18 Satan, každá s 8-10 hlavicami s výbušným ekvivalentom

0,5 - 1,4 Mt a doletom 9250 - 16000 km. Frontové letectvo malo v Kazachstane jednotky Turkestanského vojenského okruhu podriadené 73. leteckej armáde s veliteľstvom v Taškente. Priamo leteckej armáde podliehala samostatná dopravná letka na letisku Alma-Ata-Burundaj s týmito lietadlami: 1 kus An-24, 2 An-26 a 6 An-30. V Balchaši bol 39. samostatný prieskumný pluk s 13 lietadlami MiG-25RB, 2 až 5 MiG-25RU a 12 Su-24MR, v Alma-Ate 457. samostatný dopravný pluk s 12 lietadlami An-12, 1 An-24, 12 An-26, 1 Il-18, 2 Tu-134 a 1 11-20. V Taldy-Kurgane bola 24. stíhacia bombardovacia letecká divízia so 129. sbolp, ktorý mal vo výzbroji 32 lietadiel MiG-27D a 10 dvojmiestnych MiG-23UB. Divízii podliehal aj 134. sbolp v Semipalatinsku (Žana-Semej / Žangistobe), ktorý sa na uvedené lietadlá len prezbrojoval a mal 9 jednomiestnych a 3 dvojmiestne stroje. Divízii podliehal aj v Nikolajevsku dislokovaný 149. gardový bombardovací letecký pluk s 26 lietadlami Su-24. V Taldy-Kurgane bola aj 11. stíhacia divízia, ktorá sa do Kazachstanu presunula v roku 1989 z Maďarska. Jej 905. stíhací letecký pluk, tiež presunutý z Maďarska, disponoval lietadlami MiG-23MLD / UB, no v roku 1989 ho rozpustili a techniku uskladnili. Divízia mala v Učarale ešte 27. gardový stíhací letecký pluk s približne 40 lietadlami MiG-21 bis / UM. Okrem týchto bojových útvarov frontového letectva bol na letisku Lugovaja 715. stíhací pluk s dvomi letkami vyzbrojenými 12 lietadlami MiG-23MLD, 4 MiG-23UB, 12 MiG-29 a 4 MiG-29UB, ktorý slúžil na výcvik. Vojskové letectvo malo v Kazachstane niekolko letiek podliehajúcich priamo pozemným vojskám a niekolko samostatných
		vrtuľníkových plukov, a to 27. samostatnú vrtuľníkovú letku s 12 vrtuľníkmi Mi-2 a Mi-8 v Alma-Ate a 157. samostatný dopravný vrtuľníkový pluk v Džambule s 40 Mi-8T, 4 Mi-8PPA a 24 Mi-26. 1. armádnemu zboru v Semipalatinsku podliehala 27. armád na vrtuľníková letka v Semipalatinsku a 486. bitevný vrtuľníkový pluk v Učarale s 6 Mi-6, 14 Mi-8 a 42 Mi-24 presunutý do Kazachstanu z Jütebogu v bývalej NDR. Z leteckých jednotiek sa na kazašskom území ešte vyskytovali časti 99. samostatného gardového prieskumného leteckého pluku s lietadlami Tu-22K-26, ktoré slúžili ako nosiče cieľov pre raketové strelby, stíhačkami MiG-21 a MiG-23, ako aj niekolkými cvičnými L-39 v SaryŠagane. Na tej istej základni boli aj stroje An-12, An-26, Il-76, Mi-6 a Mi-8T / TB z 879. samostatného dopravného leteckého pluku. Na letisku Karas boli umiestnené lietadlá Jak-28, MiG-21 a dialkovo riadené cieľové stroje, ako napríklad Il-28. V Kazachstane sa nachádzali aj dôležité vojenské základne a zariadenia ako kozmodróm Bajkonur a testovací polygón jadrových zbraní pri Semipalatinsku. Ďalej boli v Kazachstane rozsiahle vojenské priestory pre nácvik bojovej činnosti v púštnych podmienkach a na Kaspickom mori sa nachádzal skúšobný polygón novej techniky.		V roku 1991 po rozpade ZSSR zdedil nový Kazachstan relatívne veľké množstvo lietadiel a vrtuľníkov, ale časť techniky postupne opustila so súhlasom kazašských úradov územie tohto štátu. Svoju rolu tu zohrali nielen záujmy Ruska, ale aj fakt, že v Kazachstane nebolo dosť prostriedkov na prevádzkovanie tejto techniky. Kazachstan sa vzdal aj všetkých strategických prostriedkov jadrového napadnutia. Do roku 1994 bola rozpustená 79. dialková bombardovacia letecká divízia a jej dva bombardovacie letecké pluky. Spolu 40 bombardovacích lietadiel Tu-95MS-6 / 16 preletelo v rokoch 1994 - 1995 na územie Ruskej federácie. Odsunuté boli aj interkontinentálne rakety a jadrová munícia a hlavice. V roku 1995 odstrelili aj podzemné raketové odpaľovacie silá a ako kompenzáciu za tieto prostriedky mal dostať Kazachstan od Ruska 43 bojových lietadiel MiG-29 a Su-27. Konečné znenie dohody však podpísali až v roku 1997 a Kazachstan dostal v rámci kompenzácie 27 lietadiel MiG-29 a 16 Su-27. Ďalšie Su-27 boli dodané už na základe zmluvy o pomoci a spolupráci a o využívaní kozmodrómu Bajkonur, dohodnutej 22. - 23. decembra 1998. Dňa 25. januára 1999 boli dodané 4 lietadlá Su-27 a do konca roka ešte 12 ďalších. Okrem strojov Su-27 zahrnovala zmluva aj dodávku niekolkých 18 bitevníkov Su-25 a niekoľkých cvičných strojov L-39C, ako aj dvoch dopravných lietadiel An-

Vzdušné sily Kazachstanu (2005) Veliteľstvo vzdušných síli Almaty Letecká základňa Aktau     ? letecký pluk Su-25/UB 14/2   Su-27P/UB 16/4 Letecká základňa Almaty B757-200 1 Jak-42 1 Tu-154 1 Sámostatná zmiešaná letka An-26 2 An-30 6 Sámostatný dopravný An-12BP 5 pluk An-24 1 An-26 12 Letecká základňa Balchaš 39. prieskumný letecký  MiG-25RB/RU 13/2 pluk Su-24MR 12 Letecká základňa Karaganda   356. stíhací letecký pluk MiG-31 20 Su-27P/UB 12/4 Letecká základňa Šetygen 149. gardový bombardovací pluk Su-24 23 715. stíhací letecký pluk MiG-29/UB 34/5 Letecká základňa Taras 157. vrtuľníkový pluk Mi-8 40 Mi-8PPA 4 Mi-26 24 Letecká základňa Učaral   486. vrtuľníkový pluk Mi-24D/V 42 Mi-8 14 Letecká základňa Semipalatinsk   1. .letecký školský pluk L-39C 12
				vlajke). Ako pozadie ale zostala stará sovietska hviezda. Pretože nové znaky sa nanášajú až pri generálnych opravách, na niektorých lietadlách ešte stále vidno len veľmi vyblednutú päťramennú hviezdu. Postupne sa menila štruktúra a dislokácia prostriedkov, menil sa i počet ľudí v letectve a protivzdušnej obrane (v roku 1996 okolo 15 000 príslušníkov). Vo výzbroji bolo 233 bojových lietadiel, z nich vyše 100 MiG-23M /		a vrtuľníkov dosahovala len 30 - 50%. Z typov MiG-25 a MiG-31, ktoré sú značne náročné na pozemnú údržbu, bolo prevádzkyschopných len niekolko kusov. Lietadlá Su-27 a MiG-29 mali o niečo vyššiu letuschopnosť. Časť zdedenej, ale aj práve dodanej techniky príslušníci letectva uložili, časť likvidovali a časť ponúkli na odpredaj. Tak ako v Rusku aj v Kazachstane v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia vyradili zo služby všetky jednomotorové bojové lietadlá. Medzi ne patrili stroje typu MiG-21, MiG-23 a MiG-27, ktoré boli uložené na základni Taldy-Kurgan. Vyskytlo sa viacero pokusov predať vyradenú leteckú techniku do zahraničia. V marci 1999 na letisku v azerbajdžanskom Baku zadržali ruské lietadlo An-124, pri ktorého prehliadke bolo objavených šesť kazašských lietadiel MiG-21 určených pre Severnú Kóreu. Do Severnej Kórey tak malo byť v roku 1999 vyvezených okolo 30 lietadiel MiG-21 a aj niekoľko MiG-ov 29. Následne, aby sa
72 a jeden systém protivzdušnej obrany S-300. V roku 2000 boli dodané ešte 4 Su-27 a niekoľko L-39C. Útvary vojenského letectva a protivzdušnej obrany Kazachstanu spočiatku fungovali podľa starej štruktúry zdedenej po Sovietskej armáde. V roku 1992 boli zavedené nové výsostné znaky kazašských vzdušných síl s orlom rozpínajúcim krídla pod slnkom (ako na novej kazašskej		MLD / UB a MiG-27D, 15 MiG-25RB / RU, 36 MiG-29 / UB, 20 MiG-31, 38 Su-24 / MR a 16 Su-27 / UB. Dopíňalo ich niekoľko desiatok dopravných strojov, okrem iného 5 An-12, 1 An-24 a 14 An-26, ako aj po jednom B757 a Jak-40 vyčlenených pre VIP. Vrtuľníkov bolo 125, z toho 6 Mi-6, 60 Mi-B, 35 Mi-24D / V / RCh / P a 24 Mi-26. Stavy na papieri vyzerali impozantne, ale letuschopnosť lietadiel

zmiernil politický tlak na Kazachstan, prepustil prezident Nursultan Nazarbajev ministra obrany Muchtara Altynbajeva. Kazašské vzdušné sily stoja v súčasnosti pred veľmi ťažkými úlohami. Hlavnou je ochrana vzdušného priestoru a zabezpečenie hraníc štátu, pričom jeho územie je 55-krát väčšie ako teritórium Slovenska. Aby sa všetky prostriedky plne využili, vzniklo v júni 2002 z dovtedajšej protivzdušnej obrany a vojenského letectva jednotné veliteľstvo vzdušných síl so sídlom v bývalom hlavnom meste Kazachstanu Alma-Ate (Almaty). Základná štruktúra vzdušných síl prešla z plukov na letecké základne, na ktorých sú umiestnené pluky a letky. Súčasne s reorganizáciou sa podarilo vzdušné sily profesionalizovať na viac ako 70 %. Ostatné časti ozbrojených síl Kazachstanu sú profesionalizované v priemere len na 17 %. Vlani mali vzdušné sily 8 leteckých základní a na nich 164 bojových lietadiel, niekolko desiatok dopravných lietadiel a okolo 120 vrtuľníkov. Letecký pluk na základni Aktau (bývalé Ševčenko na západe Kazachstanu) zabezpečuje protivzdušnú ochranu jadrovej elektrárne, ktorá stojí takisto v Aktau na polostrove Mangyšlak (Mangistau) v Kaspickom mori. Pluk má 20 lietadiel Su-27, z nich malo byť vlani okolo 10 - 12 letuschopných. Stíhacie stroje dopíňala letka 18 útočných Su-25. Letecká základňa Balchaš pri rovnomennom jazere je domovom 39. prieskumného leteckého pluku. Pluk je vyzbrojený 13 lietadlami MiG-25RB, 2 MiG-25U a 12 Su-24MR. Velká časť z nich však nie je udržovaná v letuschopnom		stave a je uložená. Z oboch typov lietadiel sa prevádzkujú len po dva štvo rčlenné roje. Lietadlá MiG-25 sú však stále považované, vzhľadom na svoju rýchlosť a dostup, za veľmi výkonné a potrebné prostriedky vzdušného prieskumu. Letecká základňa Karaganda (Sary-Arkha) leží relatívne v centre Kazachstanu a umožňuje ochranu vzdušného priestoru nového hlavného mesta Astana (predtým do r. 1961 Akmolinsk, do r. 1991 Zelinograd a do r. 1997 Akmola). Na základni sa nachádzajú najvýkonnejšie stroje vzdušných síl s relatívne najväčším dosahom - lietadlá MiG-31 z 356. stíhacieho pluku.		gardového bolp a 715. sipo Tu je asi na mieste malé odbočenie do histórie. 149. gardový bolp vznikol 19. júna 1938 v Chabarovsku pôvodne ako 60 stíhací letecký pluk. Jeho bojová cesta vo Veľkej vlasteneckej vojne viedla Ruskom, Ukrajinou, Moldavskom, Rumunskom, Maďarskom, Slovenskom a Českom až do Rakúska. 2. júna 1944 dostal titul gardový a nové číslo - 149. V pluku slúžilo 10 nositeľov titulu Hrdina ZSSR. Za významnú účast v bojoch o Budapešt pluku dňa 5. apríla 1945 prepožičali Rad červenej zástavy. Počas vojny bol vyzbrojený lietadlami I-15bis, I-16, LaGG-3, Jak-1 až Jak-9. Po
		Kazašské MiG-y 31 sú jediné stroje tohto typu operujúce mimo Ruska. Vzhľadom na náročnú obsluhu sa ich počet znížil z pôvodných 32 na 20 strojov a doplnila ich jedna letka so 16 lietadlami Su-27, dodanými z Ruska v roku 1999. Gardová letecká základňa červenej zástavy Šetygen leží 60 km severne od Almaty pri Kapčagajerskom jazere. Už z dialľky vidno obrovský letecký pomník týčiaci sa nad rozl'ahlým nástupišťom leteckého útvaru 65229. Za éry ZSSR bola základňa známa ako Nikolajevka. Na základoch 149. gardového bombardovacieho leteckého pluku, ktorý na nej sídlil, sa v roku 1996 utvorila ako 600. letecká základňa a súčasne ju premenovali z Nikolajevky na Šetygen. Dnes je domovom 149.		vojne bol umiestnený v Bulharsku, ale v roku 1948 ho presunuli do Turkestanského vojenského okruhu na letisko Čirčik v Uzbekistane a prezbrojili na lietadlá Beli P-63C Kingcobra. Tieto v roku 1952 nahradili stroje MiG-15bis a roku 1960 pluk dostal lietadlá MiG-17. V roku 1969 sa stal stíhacím bombardovacím útvarom a od roku 1971 sídli v Nikolajevke - Šetygene. V rámci reštrukturalizácie jednotiek okruhu sa v roku 1975 stal frontovým bombardovacím plukom a do výzbroje prevzal stroje Jak-28. V roku 1980 bol nakrátko nasadený v Afganistane, ale v bojoch neutrpel žiadnu stratu. Po návrate prevzal pluk frontové bombardéry Su-24. Dodnes má vo výzbroji 23 lietadiel staršej

verzie Su-24 označenej v kóde NATO Fencer C. V marci 2003 sa na základňu Šetygen presunuli stíhacie lietadlá MiG-29 (9.12) a MiG-29UB 715. leteckého školského pluku zo základne Lugovaja, ktorý za Sovietskeho zväzu slúžil na preškoľovanie zahraničných pilotov (napr. aj československých a indických pilotov lietadiel MiG-29). Teraz sa stal bojovým stíhacím leteckým plukom. Vlani mal 715. slp vo výzbroji ešte 39 lietadiel MiG-29 oboch verzií. Dopravné letectvo operuje z leteckej základne Almaty. Disponuje jednou samostatnou dopravnou letkou a jedným samostatným dopravným leteckým plukom s 5 lietadlami An-12, 1 An-24, 12 An-26 a 6 An-30. Okrem týchto taktických dopravných prostriedkov sú pre dopravu prezidenta vyčlenené po jednom B757-200, Jak-142 a Tu-154. Na leteckej základni Učaral je 486. bitevný vrtuľníkový pluk - jediný útvar kazašských vzdušných síl vybavený útočnými vrtuľníkmi Mi-24. Tie dopíňajú dopravné stroje Mi-8. Ďalšie dopravné Mi-8 a Mi-26 sú zo 157. vrtuľníkového pluku a rozmiestnené sú v trojuholníku hraníc Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan na leteckej základni Taras, pôvodne Džambul. O stave leteckej techniky na tejto základni však nemáme správy. Výcvik kazašských letcov prebieha na 12-17 lietadlách L-39C na leteckej základni v Semipalatinsku. Albatrosy boli dodané z Ruska v rokoch 1999 - 2001. Okrem vzdušných síl disponujú niekoľkými vrtuľníkmi Mi-8, Mi-17 a dvomi lietadlami An-
		72 pohraničné jednotky. Ich hlavnou základňou je letisko Almaty-Boraldaj, predtým Burundaj. Tak ako všetky štáty bývalého ZSSR, aj Kazachstan má problémy s letuschopnosťou leteckej techniky a nízkym ročným náletom pilotov. Príčinou je nedostatok financií vyčlenených pre obranu krajiny. Napriek tomu majú piloti 1. triedy priemerný ročný nálet 40 hodín. Piloti vo výcviku majú mať dokonca ročný nálet okolo 80 hodín. Súčasne so zmenami a reorganizáciami štruktúry letectva došlo k zmenám aj na veliteľských miestach, a to v celej štruktúre velenia. Ruská dominancia bola postupne odbúraná a všetky kľúčové miesta sú dnes už obsadené Kazachmi. Súčasne stále viac dôstojníkov vzdušných síl odchádza na štúdiá a stáže do zahraničia, najmä do krajín NATO, hlavne USA, ale aj do Turecka a SRN. Z uvedeného vyplýva snaha zblížiť sa so západnými krajinami. Napriek tomu neboli spretrhané všetky väzby s ostatnými krajinami Spoločenstva nezávislých štátov. Hlavná časť výcviku leteckého personálu a generálne opravy techniky sa naďalej vykonávajú v Rusku a časť generálnych opráv aj na Ukrajine. Rusko je však hlavným		dodávateľom leteckej techniky a náhradných dielcov (jediný letecký opravárenský závod v Almaty sa zaoberá výlučne civilnou leteckou technikou). Od konca roka 2004 prebieha v spolupráci s Ruskom i modernizačný program vrtuľníkov. Ako prvé boli dodané 4 nové Mi-17MD a pridelené pohraničným jednotkám. Dodávka sa realizovala za veľmi výhodných finančných podmienok, zrejme kvôli konkurencii zo strany USA, ktoré v regióne ponúkajú svoj vyradený vojenský materiál v rámci Foreign Military Aid Program. Faktom však je, že Kazachstan sleduje samostatné ciele. Prezident Nazarbajev koncom roka 1997 vyhlásil program Kazachstan 2030 sľubujúci nezávislosť rozkvitajúcej a politicky stabilnej krajiny. Aby túto víziu mohol naplniť, musí mať v nepokojnom regióne Strednej Ázie podporu silnej, dobre vyzbrojenej a vycvičenej armády. Nárast ziskov z predaja ropy a zemného plynu má do budúcnosti zabezpečiť dostatok financií na ďalší rozvoj ozbrojených síl. Pre najbližšie obdobie sa plánuje, tak ako aj v Ruskej federácii, modernizácia súčasnej leteckej techniky.